Jana Strižencová:
Nemôžem povedať, že to, čo sme v rodine prežili, to všetko ma na svedomí naše podnikanie. Je pravda, že sme boli dlhé hodiny v práci a menej času sme mali na deti, ale myslím, že času bolo dosť, len sme ho nie veľmi užitočne využívali. Hlavne sme nevedeli, že čas je darom od Boha. Aj to, že sme začali podnikať, je preto, aby sme mohli zabezpečiť rodinu. A teda aj deti. Robili sme všetko pre to, aby sme mohli byť samostatní od pomoci rodičov, aby sme si mohli kúpiť byt, alebo postaviť dom. A vďaka podnikaniu sa nám podarilo postarať sa materiálne o rodinu. Aj to, aby sme vedeli pracovať a fungovať vo vlastnej firme, sme sa museli učiť za chodu. Učili sme sa účtovníctvo, predávať, komunikovať so zákazníkmi, komunikovať so zamestnancami. To všetko sme sa museli učiť, a myslím, že sa ešte stále máme čo učiť. Ani vychovávať naše deti nás nikto neučil, aj to sme sa učili počas života s nimi. A mysleli sme si, že to, ako nás vychovávali rodičia, bolo to najlepšie, ale ani to nemusí byť pravda. Ale venovali sme im čas, starali sme sa o nich, hrali sme sa spolu, chodili sme na výlety a dovolenky. Chceli sme im vštepiť úctu k ľuďom, k prírode. Dať im pocítiť, že ich ľúbime a nikdy a za žiadnych okolností ich milovať neprestaneme. Ale myslím že to, čo sme prežili, ale aj čo prežívame, je cesta k zrelosti. A ešte stále je to cesta, a na ceste sem tam aj zablúdime.